Baníctvo bolo a vždy bude

Vytlačiť

Európa už podporuje využívanie vlastných svojich zdrojov. Veríme, že sa k tomuto trendu pripojí aj Slovensko, tvrdí pre HN Peter Čičmanec, predseda Slovenskej banskej komory a generálny riaditeľ Hornonitrianskych baní v odpovediach na otázky redaktorky HN uverejnené v HNonline.

 

 

Baníctvo na Slovensku ide od prevratu – aspoň z pohľadu laika – prudko dole. Čo vás

osobne v súvislosti s jeho vývinom najväčšmi trápi?
Tvrdenie, že baníctvo ide prudko dole, nie je pravda. Útlm baníctva nastal v deväťdesiatych rokoch. Týkal sa hlavne ťažby rúd, uhlia a soli. Prebehol veľmi necitlivo, bez ekonomických analýz. Likvidácia baní priniesla do mnohých regiónov vysokú nezamestnanosť. Na druhej strane povrchová ťažba magnezitu, vápencov, stavebných a ostatných surovín nezaznamenala žiadny  úpadok.

Laici si baníctvo spájajú s podzemným dobývaním...
Mylne. Za posledné desaťročie je situácia v ťažobnom priemysle stabilizovaná. Vo verejnosti však aj naďalej pretrváva negatívny pohľad na baníctvo, bez toho, aby sme si uvedomili, že základom všetkého sú suroviny. Tie musí niekto vyťažiť, spracovať a pretvoriť do predmetov dennej potreby, bez ktorých si svoj každodenný život nedokážeme predstaviť. 

K negatívnemu
obrazu baníctva prispievajú aj protesty Detvancov a Kremničanov proti ťažbe zlata kyanidovou metódou. V čom sa odporcovia tejto metódy z vášho pohľadu mýlia?
Kyanizácia je odporcami prezentovaná ako metóda krajín tretieho sveta, čo je omyl. Prvýkrát bol kyanid použitý pred viac ako100 rokmi na Novom Zélande pri získavaní zlata. Dnes sa bezpečne využíva v stovkách baní v mnohých krajinách sveta, vrátane USA, Kanady, Austrálie a podobne. Nedávno bola na pôde Európskeho Parlamentu prezentovaná iniciatíva skupiny poslancov o úplnom zákaze použitia kyanidu v banskom priemysle. Európska komisia zákaz označila za neopodstatnený a zamietla ho. Paradoxom je, že iniciatívy sa orientujú  len  na  zákaz  používania  kyanidov  v  banskom priemysle,  hoci  ich využitie je tu

nízke, len na úrovni 6 percent celkovej priemyselnej produkcie.


Neexistuje taká metóda ťažby zlata, ktorá by krajinu zaťažovala menej?
Výber vhodnej technológie závisí od typu rudy a zlata. Vo svete sa približne 90 percent zlata získava práve pomocou kyanizáce, ktorá  je považovaná za najbezpečnejší spôsob úpravy rúd zlata. V minulosti sa zlato získavalo amalgamáciou, zlučovaním s ortuťou. Spôsobovalo to  dlhodobú záťaž pre životné prostredie a negatívne dopady na zdravie ľudí. Až technologický

pokrok v podobe použitia kyanidu tieto problémy vyriešil.
   
Takže kyanidy nie sú pre krajinu nebezpečné?
Pokiaľ sú dodržané potrebné postupy a bezpečnostné normy, nepredstavujú záťaž pre životné prostredie.  Smernice Únie pokladajú kyanizáciu za najlepšiu dostupnú technológiu pri získavaní zlata z istých typov rúd, a to aj pri zohľadnení dopadov na životné prostredie. Kyanidy sú jednoduché organické zlúčeniny. Nevytvárajú dlhodobé environmentálne  záťaže,

rýchlo sa rozkladajú na neškodné látky.

Keď sa na negatívny obraz baníctva pozriete sebakriticky, do akej miery k nemu prispievajú ťažobné spoločnosti?  
Takýto obraz je často vytváraný nepravdivými informáciami šírenými niektorými mimovládnymi organizáciami. Ťažobné spoločnosti na ňom nemajú podiel. Podnikanie v ťažobnom priemysle má jedno významné špecifikum, a tým je lokalita ložiska. Je daná prírodou, nedá sa premiestniť. Ťažobné spoločnosti pritom zabezpečujú výrobu podľa prísnych pravidiel, pod kontrolou štátnej správy.  Tá sleduje nielen dodržiavanie bezpečnosti pri práci, ale aj ich  aktivity vo vzťahu životnému prostrediu. V  súčasnosti všetky ťažobné organizácie používajú technológie najvyššej úrovne, maximálne prívetivé k životnému prostrediu.

 

Baníctvo je tiež vnímané ako nebezpečné povolanie.     
Áno,  dlhodobo  sa  spája s  obrazom špinavej, ťažkej roboty, úrazov alebo tragédií. Je to však prežitok  z  histórie,  z  dávnej minulosti.  Pokrok priniesol nové, moderné a bezpečné metódy ťažby. Ťažobné aktivity podliehajú prísnemu posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, sú pod drobnohľadom verejnosti. 

Občianske združenia, ktoré nesúhlasia s návrhom Slovenskej banskej komory, aby sa z banskej legislatívy vyňala možnosť samospráv vetovať ťažbu ložísk na svojom území, argumentujú, že chýba zdôvodnenie, aké výhody by plynuli pre štát z toho, ak by okolo 30 ton zlata a 12-tisíc ton uránu vyťažili zahraničné spoločnosti a štátu by za ich
predaj

odviedli “úhrady za vydobyté nerasty vo výške pár percent.“ Aké sú teda vaše argumenty?

Každý nerast vyťažený na Slovensku znižuje nároky na jeho dovoz. Bez ohľadu na to, či surovinu vyťaží domáci alebo zahraničný investor. Určenie podmienok na ťažbu je v rukách štátu. Každá ťažobná aktivita vytvára priame pracovné miesta. Na ne je naviazaný približne trojnásobok ďalších pracovných pozícií v dodávateľských organizáciách a v obslužných činnostiach. Vyššia zamestnanosť a  zníženie dávok štátu na nezamestnaných sú naše aktíva.
Jeden fakt pre zaujímavosť. Potreby uránu pre jadrovú energetiku na Slovensku by mohli byť približne 30 rokov kryté domácou produkciou. V  plnej výške ich  kryjeme dovozom. Pokiaľ ide  o  zlato, súčasné rezervy  Národnej  banky  Slovenska   na  úrovni  30 ton. Práve tie má

k dispozícii ložisko pri Detve.

Akým podielom sa baníctvo podieľa na výške slovenského HDP?
Približne 0,6 percentom.

Ako hodnotíte úroveň zabezpečovania utlmených baní a 
objektov s nimi súvisiacich? Majú slovenské spoločnosti v tomto smere medzery?

Útlmové programy v baníctve vyhlásila slovenská vláda v roku 1991 pre rudné a čiastočne aj pre uhoľné baníctvo. Cieľom bolo zabezpečiť sociálne istoty prepustených baníkov, riešiť negatívne následky z hľadiska ochrany životného prostredia, ktoré zostali po ťažobných aktivitách štátnych podnikov. Zabezpečenie, respektíve likvidácia baní a povrchových objektov v rámci útlmových programov rešpektovala banské a environmentálne právne predpisy. Pravdou je, že v porovnaní napríklad s Českom, sa použilo podstatne menej finančných prostriedkov. Takže nie všetky riešenia boli optimálne. V súčasnosti podnikajú v  slovenskom   baníctve    len    súkromné    obchodné    spoločnosti.  Nemôžeme   ich  brať  na

zodpovednosť za podnikanie štátu v časoch  socializmu.

Do akej miery sú využívané už utlmené bane?
Minimálne. Nová legislatíva, prijatá vďaka iniciatíve Slovenskej banskej komory a Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska, umožňuje investovať do starých banských diel, sprístupniť ich verejnosti, aby slúžili na propagovanie baníckej histórie a rozvoj cestovného ruchu v regióne.

Pokúsili by ste sa v stručnosti načrtnúť optimistický aj pesimistický scenár vývoja baníctva na Slovensku v horizonte dajme tomu 20 rokov?
Existuje len jeden -  reálny pohľad na baníctvo. Svet potrebuje suroviny, ich spotreba rastie. Geologické prieskumy ukazujú, že zásoby sú nižšie ako spotreba. Odzrkadľuje sa to na cenách, ktoré neustále rastú. Svet je nútený oveľa nákladnejšie objavovať nové ložiská.  Požiadavky nútia otvárať aj ložiská, ktoré doposiaľ neboli ekonomicky rentabilné. Každý štát pozorne hodnotí svoje možnosti a začína podporovať využívanie vlastných zdrojov. Európa sa týmto smerom uberá štyri roky. Veríme, že  Slovensko sa k tomuto trendu čoskoro pripojí. Baníctvo, ťažba nerastov a surovín, tu vždy bola a bude. Po desiatkach rokov, kedy sa vyspelé štáty spoliehali na ťažbu a dodávky surovín zo zahraničia, sa vracajú k ťažobným aktivitám. Ťažba nerastných surovín bude opäť dôležitým odvetvím hospodárstva štátu. Takto chápané baníctvo, pri zohľadnení najnovších technológií a vľúdnom prístupe k životnému prostrediu, je predurčené na úspech.

Komentáre (0)

Cancel or

2012. © Slovenská banská komora
By Joomla 1.7 Templates